Dramatické svetlo,ktoré dopadá zhora,zboku zvýrazňuje jeho drsnú textúru a vytvára ostrý kontrast medzi osvetlenými hranami a tmavým, takmer čiernym pozadím.V pozadí je naznačený ďalší kvet,rozmazaný a zahalený do hmly,dymového oparu.Celá kompozícia má snový,melancholický charakter.Farebná paleta je veľmi tlmená,prevládajú tmavozelené,hnedé a čierne tóny s jemnými zltými odleskami tam,kde sa dotýka svetlo.Povrch plátna a ťahy štetca sú jemné,realistické no zároveň atmosférické.Nejde o žiarivé, slnkom zaliate kvety, ale o ich tichú, takmer dramatickú podobu.V strede kompozície sa vynára slnečnica z hlbokej tmy.Jej hlava je plná semien a obklopená ostrými,suchými listami.Kontrast medzi svetlom a tmavým pozadím vytvára silnú atmosféru napätia.V pozadí je naznačená ďalšia slnečnica, rozostrená a zahalená do jemného oparu.Kompozícia je minimalistická, sústredená na detail a náladu.Tieto „slnečnice“ nie sú symbolom radosti a leta,ale skôr,cykle života,krásy,ktorá dozrela.Pôsobia ako metafora o sile prežiť,svetle,ktoré zostáva aj v tieni. V prachu svetla pomaly hasneš, svetlo už nehreje,len spomína. Leto z teba už odišlo, no v jadre stále tleje oheň. A predsa v tieni ešte dýchaš, hlavu skláňaš pod ťarchou semien. Ticho ťa objíma ako noc, a tieň ti šepká o sile. Nie si zvädnutá len premenená na vytrvalosť. Svetlo ťa len pohladí a tieň dopovie zvyšok.