Keď nám na Melone pribudli Marekove geometrické maľby, okamžite nás upútali. Upútali nás najmä svojou originálnosťou, skvelou kompozíciou a atmosférou, ktorá z jeho obrazov intenzívne sála. Tušili sme, že sa za nimi skrýva zaujímavá osôbka, ktorú by sme radi spoznali. Tak sa aj stalo a s Marekom sme spravili fakt príjemný a inšpirujúci rozhovor. Posúďte sami :-)
Marek, viem o tebe, že si výtvarné umenie vyštudoval. Ako si spomínaš na svoje štúdium, vyučujúcich a spolužiakov? Čo ti škola dala ?
Na štúdium si spomínam často. Myslím si, že má význam umenie študovať, okrem pedagogického vedenia, aj kvôli spolužiakom. Jednotliví umelci majú rôzne pohľady a riešenia k zadanej téme. V spoločných ateliéroch vzniká priestor na prácu, diskusiu, kritiku a samozrejme aj zábavu. A to všetko tvorí celok pri formovaní umelca. Rovnako dôležité ako samotná práca sú experimenty, pokusy aj bezcieľne čmáranie. Najviac ma nasmerovalo jednoročné štúdium maľby na Akadémii Umení v Banskej Bystrici, naučil som sa pripravovať si podklady, pracovať s farbou. Po roku som odišiel a neskôr pokračoval v štúdiu maľby na VŠVU v Bratislave. Škola mi dala najviac v prípravnej fáze, hlavne hodiny figurálnej kresby, ktoré sú dôležité pre základné pochopenie proporčných vzťahov a priestoru. Posledné roky štúdia som nemohol ukončiť, prekážkou pre pedagógov bolo moje zamestnanie popri škole a založenie rodiny. Škola mi neumožnila dokončiť štúdiá individuálne.
Čo vnímaš ako rozhodujúci impulz, ktorý ťa nasmeroval na cestu výtvarníka ? Mal si v detstve nejaké vzory, ktoré ťa k tomuto rozhodnutiu inšpirovali?
U nás doma sa vždy povaľovali nejaké farby. Môj otec bol amatérsky maliar, hudobník, tvorivá duša. Vďaka nemu som sa už v jedenástich rokoch, kým sme v škole maľovali temperkami, učil maľovať olejom a skúšal rôzne techniky. Pre cestu výtvarníka som sa rozhodoval už pri strednej škole, hoci sme netušili či sa týmto dá uživiť, mal som jeho podporu a podporu rodiny. Umenie si vyžaduje mnoho, aby sa mu človek mohol venovať. Myslím si, že ak môžete prežiť pokreslené steny, koberce od plastelíny alebo rachot detských bubnov a hrajúcich klavírikov, je dobré dať dieťaťu čo najviac možností, aby si vybralo svoju cestu samo.. Úprimne nechápem rodičov, ktorí nemajú doma ani tubu s farbou kvôli neporiadku.
Pochádzaš zo Žiliny, študoval si v Bratislave, no usadil si sa v Prešove. Prečo práve východné Slovensko? Aká je výtvarná scéna v Prešove?
Zo Žiliny som odišiel, aby som zmenil svoj život od základov. Hľadal som si najskôr prácu a bývanie. Na školu ma zobrali v rovnaký týždeň, v ktorom som sa prisťahoval, a hoci som mal dobré základy z predošlých štúdii, nečakal som, že to výjde. Popri štúdiu som pracoval, aby som uživil seba, aj svoju tvorbu. Život sa mi naozaj zmenil až keď som stretol svoju ženu. Tá ma neskôr priviedla sem do Prešova. Je filmová producentka, spisovateľka a scenáristka. Jej snom bolo tvoriť a produkovať filmy spoločne s rodinou, ktorí sú takisto filmári. Podarilo sa! Ich prvý celovečerný film “Loli Paradička” bude mať premiéru v slovenských kinách už toto leto. Mal som možnosť na ňom pracovať ako scénograf, vďaka tomu sa tu stretávam s rôznymi umelcami, ale výrazná je tu hlavne hudobná scéna. Z výtvarnej scény som nestretol mnoho tvorcov, myslím si, že v tomto Prešov v porovnaní s neďalekými Košicami zaostáva – nie je tu pre nich vytvorené dostatočné prostredie, podmienky.
Bola príprava scénografie pre film náročná? Ako to prebiehalo?
Príprava filmu prebieha dlho pred jeho prvou klapkou - prvým natáčacím dňom. Prvý náznak scénografie filmu je už v scenári, autori doňho vpíšu aj prostredia a predmety ktoré sa v danom obraze musia objaviť. Najdôležitejšie je naštudovať si scenár dôkladne. Hlavná je však vízia režiséra. My sme mali dvoch, s nimi sme jednotlivé obrazy prechádzali a hovorili o svojej predstave vizuálov scén a kostýmov. Potom nasledovali spoločné stretnutia celého štábu, hľadali sa lokácie ktoré by vyhoveli po výtvarnej a zároveň technickej stránke. Keď sme nenašli, museli sme scénu pre daný obraz postaviť (na obr. postavený set folklórneho festivalu s komparzom). Kameraman je však tvorcom záberu, on všetko vizuálne zachytáva, úzko komunikuje s réžiou, riadi technické zložky (svetlá, apod.). Mnohokrát som si myslel aký skvelý set sme postavili, no pohľad cez objektív kamery je iný, preto sa na scénu musím dívať akoby cezeň, mnohé vie vyzdvihnúť, či naopak niečo zanikne, alebo vie veci nakamuflovať tak, že si mylíte že ste pri intímnej scene dvojice, no v skutočnosti je okolo 20 členný štáb, všade mimo záber káble a technika, klapne klapka, kričí sa “Stop!” a “Akcia!”. Je to super.
Máš pomerne špecifický štýl tvorby. Aká bola cesta k tomuto štýlu? Prečo práve geometria, a najmä kruhy?
Hlavnou témou mojej tvorby je figúra. Hľadal som vždy rôzne spôsoby ako s ňou pracovať, od zvládnutia realizmu, gestickej skice, schematizovania po rôzne abstrahované formy a znaky. Na Melone vystavujem svoju poslednú tvorbu. Osobne sa nemám za príliš kreatívny typ, rád sa držím istých pravidiel, ktoré si určujem sám a musia mi dávať logiku a „fungovať“ na obraze. Našiel som si spôsob, akým zapisujem svoje postavy do kruhov, umožňujú mi ich vytvárať a robiť s nimi rôzne pohyby a pózy. Sú to akési formy humanoidov. Hľadám schému, akou realitu prepísať do iného jazyka tak, aby sa zachovala jej jedinečná podstata.
Z diel, ktoré sme mali možnosť vidieť, ide výrazná energia relaxu a pohody. Zväčša letná atmosféra niekde pri vode. Si aj ty pohodový človek? :-)
V dielach sa snažím zachytiť pokojnú atmosféru, ďaleké horizonty a otvorené priestory mi pomáhajú dodať telovým tónom kontrast a sú pre moje figúry scénou, kde sa odohráva ich príbeh. Sledujem ich vzťahy , som rád, ak vzniká medzi nimi aj isté napätie, alebo absurdita, dvojzmysel, možno niekedy aj humor. Áno, myslím si že som pohodový, no skôr by som sa zadefinoval ako flegmatický typ. Keď nejde o život, nejde o nič. :-)
Videli sme, že ilustruješ aj knihy. Povedz nám o tom viac.
Je to moja prvá skúsenosť s ilustrovaním. Ako som spomínal, moja žena je aj spisovateľka a scenáristka, zatiaľ napísala a vydala tri detské knižky a jednu tínedžerskú knihu. Ku knižke, ktorú spolu pripravujeme nás doviedol náš syn Adam. On totiž tiež vo všetkom vidí kruhové kolesá. Všetko je pre ňho vlak, alebo auto, alebo autobus. Rovnako sa pozerá na moje maľby a spolu kreslievame zástupy kolies dlhočizných vlakov. Kniha je detské leporelo o ceste malého Adamka s tatom na Oravu za starkou, obaja vnímajú svet cez kruhy, ktoré vo všetkom vidia. Je to len pripravovaný projekt, zatiaľ sme vo fáze hľadania možností financovania tlače knižky. Ilustrujem ručne na papier technikou gvašu, je pre mňa nová, rád skúšam rôzne médiá.
Vystavuješ svoje diela? Dajú sa tvoje práce vidieť naživo?
Už dlhšie mám svoje maľby v prešovskej kníh-kaviarni Libresso na Hlavnej ulici v centre mesta. Mimo to som nemal veľa výstav, vačšinou spoločných. Naposledy pred pár rokmi na výstave “Subtílnosti” v Bratislavskej DOT. gallery som mal jednu prácu, ale z iného cyklu, ako je tento geometrický.
Ako prebieha u teba proces tvorby – od prvotného impulzu až po výsledné dielo? Aké techniky pri tvorbe rád používaš? Uprednostňuješ pri tvorbe kľud alebo máš napr. rád hlasnú hudbu?
Všade so sebou nosím štvorčekový zápisník a pár farebných pier, aby som mohol kompozície priamo rozmeriavať a zakresľovať, inokedy zas pracujem voľne do skicára a tvary sa potom snažím opäť schematicky prepisovať. Dbám pritom na dynamiku a výraz figúr, nie až tak na správnu anatómiu. V ateliéri potom rozmeriavam obraz na plátno, nahadzujem ho v hrubých črtách a neustále kontrolujem jednotlivé kompozičné vzťahy. Používam techniky akryl a špeciálne olejové farby, ktoré sa riedia čistou vodou. Sú ekologické a vhodné aj do domácich ateliérov, kedže sú netoxické. Môj postup je vždy od veľkých celkov k detailom, snažim sa však príliš ich nevypracovávať, aby nakoniec nepôsobili cudzo v kontexte celej práce. Hudba mi nevadí, no niekedy. keď sa sústredím, je u mňa v domácom ateliéri ticho ako vo švédskej kancelárii.
Aký druh tvorby z výtvarného umenia ťa dokáže osloviť najviac, z histórie alebo aj súčasnosti ?
Maľba a kresba ma oslovuje asi najviac. Figuralisti Francis Bacon, Lucien Freud, Marlene Dumas, David Hockney. Veľmi ma oslovuje tiež abstraktné umenie, kedže sám ho nie som schopný tvoriť. Pôsobí na mňa až duchovne, predovšetkým Marc Rothko, Piet Mondrian, či Ashelm Kiefer.
Máš vzťah aj k iným formám umenia ako je výtvarné?
Mám veľmi rád filmy, sledujem v nich okrem výkonov hercov aj kameru a scénu, kostýmy a autenticitu rekvizít. Rovnako vo mne vzbudzuje rešpekt hudba, obdivujem ľudí, ktorí ju vedia tvoriť. Počul som, že vraj by mal mať výtvarník aj hudobné nadanie, no nie je to môj prípad :(
Ak by si sa mohol skamarátiť s nejkým(i) autorom/autormi bez ohľadu na čas a priestor, kto by to bol a prečo? :-)
Určite by to bol pán Henri Magritte, z jeho diel mám pocit že mal poriadnu dávku humoru a zmysel pre absurdity. Myslím si, že bol génius, hoci nemal za sebou ani ukrutný ustarostený život ako Van Gogh, ani výstrednosť ako Lady Gaga. Svoje diela vytváral v domácom ateliéri, často maľoval po odnesení obeda na jedálenskom stole. Dnes hanlivý pojem “nedeľný maliar” naberá pri ňom úplne iný rozmer. Takéto prepojenie tvorby s osobným životom je presne to, čo by som chcel aj ja.
Na čom aktuálne pracuješ, resp. čo pripravuješ do budúcna ?
Rád by som sa v tvorbe ďalej posúval, pracujem na figurálnych kompozíciách, ktoré by som chcel zasadiť aj do neutrálnych priestorov, využívať plochu a farbu, alebo geometrický vzor viac ako konkrétne pozadia. Tiež sa pohrávam s myšlienkou tvaru plátien, skúšam pracovať v kruhu, prípadne sa pustím aj do iných tvarov.
Marek, ďakujeme za rozhovor :-)
Marekove diela nájdeš, ak klikneš sem.
