Jánova tvorba má v sebe niečo magické. Niečo, čo ťa vtiahne do iného sveta, inej dimenzie, kde sa odohrávajú záhadné príbehy, ktoré so zatajeným dychom sleduješ ako náhodný divák. Pútavá farebnosť, čistý dizajn, zaujímavé jedinečné spracovanie a množstvo krásnych žien. Počas príjemného letného podvečera sme sa o tom všetkom s Jánom porozprávali v coolovom podniku v centre Bratislavy...
Ján, ako by si zadefinoval svoju tvorbu?
Jednoduchým slovným spojením s komplikovaným obsahom .."Cyber art", čo pravdepodobne mnohých pozorovateľov zvádza tématicky niekam k sci-fi obsahu. Aj keď mám pri tom niekedy pocity z mimoplanetárneho letu, ide skôr o technologické prevedenie výtvarnej tvorby použitím počítačového softvéru a hardvéru. Možno viac univerzálnym a frekventovanejším termínom pre označenie tohto druhu výtvarna je "Digital art".
Čo bol prvotný impulz, ktorý ťa priviedol až k tvojmu súčasnému štýlu?
Bol to skôr príbeh, ako impulz. Kreslil som od detstva, ..ceruzky, uhlíky, ..boli to väčšinou portréty aktuálnych popstars. Obdivoval som hyperrealizmus, dokonale kreslené kópie ľudských tvárí. Ale obdivoval som skôr zručnosť, trpezlivosť a hlavne talent autora viac ako dielo,..hľadal som nejakú bizarnú originalitu, štýl, ktorý mi v takomto vernom zobrazení chýbal. V dobe, keď som sa začal profesionálne venovať zvuku, zvukotvorbe, hudbe v nahrávacích štúdiách, prichádzala k slovu výpočtová technika, ktorá otvárala nové možnosti, čo sa zvukotvorby vrámci hudby značne dotýkalo. Cez deň profesionálne zvukovýroba....a v noci špekulácia ako naložiť s počítačom vo voľných chvíľach. Aj keď nie som úplne priekopníkom v používaní nových technológií, videl som v tejto novej dobe inšpiráciu. Narazil som na 3D softvér pri svojom skúmaní a bádaní,.. jednoducho sme stáli zoči-voči sebe, ja v roli Alice z Wonderlandu a on ako Džin z lampy v úlohe mohutného nástroja na plnenie mojich nesmelých myšlienok, predstáv a želaní. Keď zvuk, tak aj obraz....kúpil som si grafický tablet s perom, kreslil som odrazu na tablet cez nejaký softvér a všetko bolo na monitore, za sklom. Už som nekreslil popstars z detstva, kreslil som ženské telo, alebo skôr modeloval. Brala ma dokonca animácia, hýbať vecami, rozpohybovať postavičky. Lenže kým som sa dostal k vytvoreniu postavy, k jej celkovému vzhľadu, ubehlo nenormálne veľa času, až ma začalo baviť to samotné tvorenie postáv v mojom art príbehu. / haha, smiech.../ ..v ďaľšej fáze to nakoniec ešte rozpohybujem.Téma človek a stroj, toto biotechnické spojenie ma oslovuje,..aj ako téma, obsah a aj ako výrobný prostriedok, nástroj. Nebránim sa ani prírodným témam, zopár kusov ešte čaká v stroji.
Ján Machút: Vulkán
Ako u teba prebieha proces tvorby? Vyzerá to technicky pomerne náročné..
Áno..ale jedna z výhod je napríklad, že nepotrebuješ ateliér. Utiahneš sa v kúte izby, alebo odídeš do kaviarne s notbukom pod pazuchou, čo má často svoje osobité čaro. Tá zmena prostredia je pre mňa dôležitá, hlavne energeticky a inšpiračne. Na druhej strane tá náročnosť spočíva hlavne v tom, že všetko čo robíš, robíš za pomoci predĺženej ruky, ktorou je myš, či digitálne pero. Ovládaš softwér, vytváraš trojrozmerné objekty a tie zase len ovládaš. So všetkým sa dá hýbať, všetko sa dá tvarovať. Je to trochu ako sochárstvo, akurát sa nezamažeš, ale samotný dotyk nesmierne chýba. V princípe využívam viac programov, v jednom modelujem objekt ako kostru a v ďalšom to vsadím do prostredia, ktoré si vytvorím. Typickým znakom môjho rukopisu, či myšopisu je strom, vyskytuje sa v každom obraze, priznaný či nepriznaný, v tom prípade ako projekcia za pomoci svetelných zdrojov. Používam rôzne druhy materiálov,..drevo, kov, sklo, kameň,..organické aj neorganické materiály vo forme textúr,...a hlavne tá projekcia, cez priesvitné materiály. Sklo je vlastne nosným materiálom a zároveň aj jedným zo stavebných prvkov samotnej scény.Náročné je to hlavne vo finálnej fáze, keďže samotná tvorba v digitálnom priestore je nekonečne kreatívna, všetky tie uhly pohľadu, svetlo,...obchádzaš vlastný výtvor zo všetkých strán , v podstate si v deji, súčasťou priestoru a v danom čase sa vedieť rozhodnúť, že dielo je naozaj hotové. V tom momente prichádza najnáročnejšia a najnudnejšia časť procesu, v počítačovom svete sa to volá rendering, finálny výpočet do printovej podoby. Niekedy až 3-4 dni nonstop počítania na jedno dielo, čo v praxi znamena asi to, že ráno vstaneš a prvý pohľad ide k monitoru…hm, ešte nie, večer to isté, ale už o pár percent ďalej a tak….A v samotnom finále je tlač. Aby boli farby farbami. Tu nenamočíš štetec do červenej a nemaluješ tou istou červenou,..toto je digitálny svet plný noriem a farebných profilov. To čo vyžaruje z monitora, tlač pohltí.
Svoje diela tlačíš na sklo. Prečo práve toto médium?
Celý ten čas, ktorý trávim pri tvorbe obrazu, pozerám na sklo monitora a z tohto zobrazenia diela mi to prirodzene vyplynulo, že výstup bude zase len sklo. Táto myšlienka neprišla okamžite, skúšal som rôzne možnosti, nakoniec to bolo jednoduché. Tak ako aj pri klasickej maľbe podklad, na ktorý začneš, zostáva tým istým podkladom. Sklo je zaujímavé médium, čisté, číre, nezavadzia obrazu, nemá rám a hlavne drží dielo neviditeľne pokope a keďže tlačím zo zadnej strany, vie mu dať istú hĺbku.
Na tvojich dielach sú často vyobrazené ženy, ktoré niekedy pôsobia až roboticky. Je za každým dielom nejaká myšlienka, alebo sa skôr necháš emočne a vizuálne unášať?
Myšlienka je vždy. Ženské telo je už akoby symbolom mojej tvorby. Žijeme v priestore, v priestore technologickej expanzie, ja niekedy až v kozmickom priestore, alebo v "space",.. toto pomenovanie viac pasuje k Cyber art. Správame sa roboticky, konáme na povel, častokrát bez emócie, bez vášne, bez rozmyslu. Ten nános kovu v mojej tvorbe je symbolický a stále fajn, kým ešte neprenikol dovnútra.
Tvoje diela vznikajú primárne na PC. Koľko kusov jedného dizajnu je k dispozícii na predaj?
Vždy je to jeden kus a dovolím si nazývať ho originál, i keď súčasne vyvstáva otázka, čo je vlastne originálom v digital arte,..keďže dielo vzniká vo virtuálnom priestore a má datovú formu, reprodukovateľnú nekonečne veľakrát v rovnakej podobe, aspoň čo sa tlače týka. Takže jeden dizajn - jeden kus.
Je nejaké dielo z tvojej tvorby, ktoré ti špeciálne prirástlo k srdcu? Čím?
Volá sa "Tango"…je v neónovej modrej farbe, postavy v dynamickom tanci,..cítim v ňom energiu, pohyb aj kľud. V lete chladí, v zime hreje. Mám ho zavesené v spálni.
Ján Machút: Tango
A z tvorby iného autora / autorky?
Skôr všeobecne,..avantgardné smery ako dadaizmus, surrealizmus, kubizmus a páni ako Picasso, Miró, Dalí, Duchamp…
Aké reakcie na svoju tvorbu dostávaš od ľudí?
Pozitívne.. od ľudí, ktorých to baví. Niektorí, hlavne blízki ani netušili, čo vlastne za tým kompom stále robím, lebo dnes je to štandardná pozícia väčšiny ľudstva, druhá v poradí po spánku. Spozorneli až keď to dostalo výstavnú podobu. Dokonca mnohí to vnímajú častokrát správne, teda myslím tú kódovanú informáciu niekde vo vnútri obrazu. O čo samozrejme až tak nejde, veď každý vnímame veci rôznym spôsobom, ale je to zvláštny pocit pre mňa, ako autora, keď sa pozorovateľ zastaví pred mojim obrazom a ja vidím reakciu v priamom prenose, prípadne vysloví názor.
Viem, že si mal nedávno výstavu v Red Cat Cabarete v Bratislave, na ktorú sme chceli ísť, no bohužiaľ to časovo nevyšlo. Ako hodnotíš túto akciu? Spokojný?
Áno,..Výstava obrazov na skle bola uvedená pod názvom " Obraz a Zvuk". Spojenie mojej profesie s vizuálnym stvárnením pocitov a vnemov. Hodnotenie z mojej strany skvelé. Návštevnosť nad očakávanie a samotný záujem o obrazy podobne. Skvelí ľudia na skvelom mieste dali dokonalý zmysel skvelej akcii. Som nadmieru spokojný, vystavoval som štrnásť obrazov v priestore, ktorý je veľmi náročný na niečo podobné. Bola to predajná výstava s obmedzeným časom trvania, keďže kabaret má svoj vlastný program večerných predstavení. Sedem obrazov našlo nových majiteľov, dnes im už dekorujú interiér, takže ja som len spokojný. Trvalé miesto na stene tam dostal aj môj dar venovaný kabaretu pri príležitosti vernisáže v podobe hlavných protagonistov kabaretu.
Ján Machút v Red Cat Cabaret
Prečo si si zvolil toto netradičné miesto na vystavovanie?
Mám rád "spojené umenia", alebo spojenie umení do jedného predstavenia, alebo pararelne fungujúce umelecké situácie, či inštalácie. Red Cat Cabaret je typický negaleristický priestor, bez denného svetla, s klenbovými stenami a s obrovským čarom a duchom. A k tomu všetkému ešte sklo v tomto priestore s umelým osvetlením. To ja mám rád, keď sa veci dejú, či dajú robiť netradične. A má to samozrejme aj svoj príbeh, keď som zverejnil zopár svojich výtvorov na sociálnej sieti, zavolala mi mama kabaretu Lucia Siposová ".. toto ja chcem vidieť naživo.." a ešte dodala .." však aj u nás,..keby ti nevadilo, hm.." Ponuka viac než skvelá, bizarné prostredie, ..a nápady sršali hlavou. Je to mimochodom aj moja domáca scéna, takže o to ľahšie v tomto náročnom kroku. V kabarete sú úžasní ľudia, spontánne ma podporili. Dali mojim obrazom sprievodný zvuk a lesk, spojili sme to s kabaretnými piesňami, klavírnymi sonátami až po burlesque show a celkový performans tak získal svoju noblesu, za čo som Lucii vďačný, takisto aj všetkým artistom, až po barmana, vrátane Vlada Zelenáka / Sabina Schuckert /, ktorý výstavu otváral. Samotný kabaret má mnoho pestrých obrazov a tie moje vystavované ho zase posunuli do netradičného galerijného tvaru, aj keď len na okamih.
Ján Machút a Lucia Siposová v Red Cat Cabaret
Pohybuješ sa už dlho vo svete hudby. Ako by si za tie roky hodnotil vývoj hudby? Čo rád počúvaš ty?
Chvalabohu, že názov stále zostal, zatiaľ sa to stále volá hudba…hahhaa.., všetko prechádza výraznými zmenami, technólogie zasiahli parádne aj túto oblasť, čo je samozrejme úplne v poriadku. Možno je to viac samotný zvuk, čo ovplyvňuje hudbu, ako hudba sama. Dnes hudba veľa čerpá z postupov minulých, ťažko sa to rozoznáva, čo posúva hudbu ďalej vo vývoji. Ak by som to mal prirovnať k mojej výtvarnej tvorbe, kde sme hovorili o istej robotickosti, tak v hudbe sa mi to zdá byť podobné. Nechcem hodnotiť hudbu z pohľadu človeka, čo sa už niečoho napočúval až až. Žijem s hudbou, vyrastám s ňou. Nie som typ, čo si hovie zadretý vo svojom žánri desiatky rokov, alebo pri jednom interprétovi celý život. Za nedlhú dobu vzniklo množstvo druhov a zadelení hudby. Myslím, že to je úplne v poriadku, že vznikla bohatá žánrová pestrosť, že to nie je iba kolorizácia všednosti, ale nesie aj hlbšie hodnoty. Pracujem s hudbou už nejakých pár desaťročí, presnejšie s jej zvukom, čo ma samozrejme prirodzene dáva do pozície multižánrového poslucháča. Podielal som sa na stovkách albumov…ale najradšej počúvam "ticho", nedá sa pustiť, ale dá sa ešte stále vyhľadať, aj keď ho je ako šafránu….
Aký typ umenia ťa dokáže zaujať? Sú nejaké atribúty, ktoré si na umení ceníš viac ako iné?
Taký, čo ma dokáže zastaviť a vyvolá mi emóciu, prinúti k zamysleniu. Som v tomto klasik, potrebujem zážitok z pocitu krásna. Všetci potrebujeme krásu, ktorá priťahuje, inšpiruje, otvára srdce.
Aké máš plány do budúcna? Kam by si rád posunul svoju tvorbu?
Momentálne pripravujem novú kolekciu obrazov a dávam priestor fantázii. Chcem vložiť dynamiku aj do samotnej inštalácie, nájsť zaujímavú formu predstavenia výstavy aj so zainteresovaním okolitého diania do deja. Aby to písalo príbeh vo výstavnom priestore v danom čase. Zatiaľ viac neprezradím, ale určite ukážem.
Znie to výborne! Veľmi sa na to tešíme a ďakujeme za rozhovor :-)
Jánove famózne dielka nájdeš, prípadne kúpiš, ak klikneš tu
Ján Machút v Red Cat Cabaret
Ján Machút v Red Cat Cabaret
Ján Machút