Keď sa zapozeráš do tvorby Silvie Bobekovej, ocitneš sa v tajomnom svete plnom príbehov, magických bytôstok v nepoznanej krajine. Na chvíľu začneš snívať s doširoka otvorenými očami, ktoré hltajú niekedy až temnú krásu obrazov. A aká je ich autorka ? Zisti sám / sama a nahliadni do jej pútavého sveta prostredníctvom nasledujúceho rozhovoru...
Silvia, zaujalo nás, čo o sebe píšeš: ,,pozerám sa na svet očami realistu, s myšlienkami drobného filozofa, no maľujem zasneným srdcom blázna.“ Vždy to takto bolo? 😊 Kedy si prišla na to, že sa chceš seriózne venovať výtvarnému umeniu?
Napadlo mi, že to asi najlepšie a v skratke vystihuje moju osobnosť , aj ako človeka tvorivého, a ktorý sa rád pre niečo zapáli ak v tom vidí zmysel. Tieto dve veci v sebe nijako násilne neoddeľujem pretože to čo robíme, čomu sa venujeme a čo nás živí, vytvára z časti tiež našu podstatu či chceme alebo nie.
Takéto „udalosti“ nemám nejako presne datované. Vyplynulo to z môjho života, tým kde som vyrastala, čím som bola obklopená, k čomu som bola vedená alebo skôr k čomu som sa doviedla sama, pretože som v istých veciach tvrdohlavá. A určite k tomu prispel aj nejaký darovaný gén, ktorý nám koluje v rodine, pretože sa nás v nej nájde viac esteticky cítiacich.
Takmer každý výtvarník odpovie, že odmalička rád kreslil. Keďže takáto činnosť vyplýva z prirodzeného života dieťaťa patrím do tejto skupiny tiež. S tým rozdielom, že ja som to robila naozaj stále, mnohokrát zatvorená v izbe vo svojom svete, občas som sa zúčastňovala výtvarných podujatí a viedlo to moje kroky až cez školské lavice s týmto zameraním. Mám vyštudovanú propagačnú grafiku (dnešný grafický dizajn). Počas výšky mi prišlo plátno či papier ako vhodný ventil popri patáliách študentského bytia. Neskôr som zistila, že je to ventil úplne na všetko čo sa v živote udeje no zároveň viem, že je to niečo, čoho by som sa už nikdy nemohla vzdať odhliadnuc od všetkého. Tvorila som iba pre seba no ľudia ma začali sami oslovovať s návrhom podpory. Nespomínam si, že by som myslela na peniaze, keď som tvorila pre radosť ale budeme realisti, je príjemné ak sa nájde niekto, kto to ocení a vy sa vďaka tomu môžete venovať činnosti ďalej. Medzitým som pracovala na rôznych miestach a zároveň som sa snažila nájsť čas aj na tvorbu, ale bolo ho žalostne málo. Ak človeka k niečomu naozaj ťahá, musí si vybrať medzi istotou a riskom. Istota by znamenala, že sa pridusím a možno časom na tvorbu zanevriem, ale risk ma „kopol do prdele“ pokúsiť sa naplno robiť to, čo je mojej duši blízke. Pre mňa je to niečo úžasné, keď môžem hodiť na plátno, papier či inak svoje myšlienky a to ako to dokáže vplývať na ľudí. Veľmi si vážim svojich priaznivcov, s niektorými som sa vďaka tomu stretla aj osobne a stali sa z nás priatelia. No kvôli posunu ešte viac kritikov a ľudí, ktorí vždy vedeli lepšie ako by mal môj život vyzerať.
Foto: Silvia Bobeková
Tvoríš zaujímavé dielka, na ktorých sa objavujú rôzne bájne postavičky, tajomné chalúpky, temný les a pod. Čerpáš z nejakej konkrétnej mytológie alebo si vytváraš svoj vlastný fantazijný svet ?
Áno, podobné záležitosti sa taktiež vyskytujú v mojich motívoch. Ani sama neviem, čím to je. Nepopieram, že mám rada filmy, knihy, príbehy zo sveta fantázie, mýtov a legiend, a istú dávku mysterióznosti, ale funguje tu najmä moja hlava a vízie. Od detstva som sa rada túlala po prírode, trvá to dodnes. Sme s ňou ohromne previazaní, ba dokonca od nej závislí. No bohužiaľ na to častokrát zabúdame alebo si to nechceme pripustiť, že je našim najcennejším chrámom.
Zároveň ma celkom baví si iba tak pre seba filozofovať a zamýšľať sa nad rôznymi vecami zo života, ľudskej mysle, duše a existencie. Niekedy tým aj nahlas pílim uši svojej polovičke. Ukrývam do tvorby malé odkazy, milujem sa hrať s atmosférou, hĺbkou a svetlom. Ono sa to totiž vyskytuje všade okolo nás. Vizuálny vnem je jeden z najsilnejších, aké človek má a pohľad na rôzne veci nami dokáže rezonovať vo všetkých emocionálnych smeroch a podnecovať neuróny. Žiadne intergalaktické tretie oko v maľbe či medzihviezdna komunikácia s plátnom – jednoduchá chémia a fyzika v praxi zaobalená do pocitu vplaveného rovno do krvného obehu.
Foto: Silvia Bobeková
Sú nejaké postavy alebo príbehy z mytológie alebo fantasy, ktoré tebou zarezonovali silnejšie, ako ostatné a sú doteraz zdrojom tvojej inšpirácie ?
Mám veľmi rada mytológie, staré legendy všetkých národov sveta. Je fascinujúce vidieť akú sieť príbehov dokázali vytvoriť predkovia zo všetkých jeho kútov. Historkami si vysvetľovali javy v prírode a iné „nadprirodzené“ udalosti, ktoré sú dnes pre moderného človeka takmer zanedbateľné. A mnohé sa veľmi podobajú aj spájajú. Plynule to prešlo do tvorby knižnej, filmovej, seriálovej..... a v dnešnej dobe je z toho veľa ľudí paf. Fascinujú ich čarovné bytosti, bohovia z iných svetov a hrdinovia, ktorí s nimi spolupracujú alebo proti nim bojujú. Mágiu a nadpozemské deje nevynímajúc. Je to trochu paralel dnešnej doby, kedy má mnoho ľudí tendenciu neustále proti niečomu bojovať a vytvárať si hrdinov svojho života, pritom si neuvedomujú, že svet/život nie je čiernobiely. Ale, ži a nechaj žiť...
No môj leitmotív to práve nie je. Všetko sa odvíja od toho čo je okolo nás a najmä od prírody, ktorá je inšpiráciou mnohých umelcov všetkých smerov.
A taktiež som extrémny fanúšik Pána Prsteňov a príbehov Stredozeme. (okrem iného) Asi žiadne prekvapenie. 😊
Foto: Silvia Bobeková, Fotografka: Kristína Moravčíková (instagram: kristina_mora_)
Źiješ v srdci Slovenska pod horami. Čo sa ti odohráva v hlave pri prechádzke lesom - predstavuješ si všetky tie tajomné bytosti z tvojich obrazov, alebo si skôr realistka a v lese iba relaxuješ ? Nosíš skicár so sebou do lesa ?
Dobrá otázka. Realista teda som, ale tie bytosti si naozaj predstavujem. Bavím sa tým odjakživa a aj dnes ma dokáže zaujať aj maličká nenápadná huba na suchom pni, ktorá mi pripomína akúsi pozorujúcu ma bytôstku.
Skicár do lesa nenosím, pretože potrebujem všetko okolo seba pozorovať, cítiť, vnímať každou bunkou.. Občas sa vyzujem, občas posedím, zbieram mach, kôru či inú sušinu na výrobu niečoho, čo ešte nie je vtedy ani v mojej predstave, či nejaké byliny, hodím do úst ostružiny... Často si ale niečo odfotím, čo neskôr použijem v tvorbe. A keď idem na nejaký záživný výstup, tak sa naozaj iba kochám pohľadom a užívam si ticho.. Že som nad všetkým tak nesmierne vysoko a že sa takmer dotýkam oblohy no zároveň stojím pevne nohami na zemi.
Foto: Silvia Bobeková
Maľuješ občas aj priamo v prírode ?
Momentálne v prírode doslova žijem aj keď som v dome. Takže v nej podstate maľujem. Málokedy sa mi podarilo opustiť priestory ateliéru a vytrepať sa s plátnom niekam von. Ale verím, že v blízkej budúcnosti sa v tomto polepším. Určite minimálne na dvor. 😊
Foto: Silvia Bobeková
Aký je proces tvojej tvorby ? Všimli sme si, že viaceré veci vznikajú aj na PC. Používaš to aj ako „skicu“ pred samotným maľovaním ?
Nefungujem priamo na PC aj keď tvorila som aj tak. Ale pracujem na tablete. Musím povedať, že práca na ňom je skvelá a najviac som rada, keď si niekto spletie digitálnu tvorbu s tradičnou, pretože o zachovanie ťahu média mi presne ide. Mám rada pohyb, respektíve istú dynamiku v kresbe aj maľbe. V digitálnej aj tradičnej. Skicovať pred maľbou som sa naučila asi posledné dva roky. Najmä pred tvorbou na väčšie plátno. Aby to neskončilo náročným premaľovaním. :D Okrem toho ak ma niekto požiada o spoluprácu na nejakom dizajne CD, trička a podobne, tak to zjednodušuje následné spracovanie. Digitálna maľba je naozaj poctivá tvorba, ktorá bez riadnych základov v tradičnej maľbe nemôže fungovať ako má. Žiadna elektronika nepracuje za tvorcu a trvá to hodiny a hodiny kým niečo vznikne. Ešte to treba trochu pred laikmi obhajovať, ale ten kto pracuje takouto formou tiež, vie o čom hovorím. Ale samozrejme, tradičná tvorba bude môjmu srdcu vždy o čosi bližšie. Ňou som predsa začínala.
Foto: Silvia Bobeková
Všimli sme si aj tvoje skvelé ilustrácie. Objavujú sa prípadne aj v niektorých knihách ?
Ďakujem krásne! Snažím sa teraz spomenúť, už sa vyskytli hocikde ale myslím, že v knihe ešte nie je ani jedna. Často sa mi stane, že mi niekto napíše, aby som ilustrovala knihy. Tak ja budem teda čakať na ponuku. Prípadne možno raz tú svoju.
Experimentuješ s viacerými technikami. Ktorá ti je najbližšia ?
Určite akryl. Ten občas prestriedam olejomaľbou a taktiež rada tvorím akvarelom v kombinácii s pastelom. V budúcnosti by som rada začala používať nejaké čisto naturálne pigmenty.
Foto: Silvia Bobeková
Tvoríš nádherné veci. No s umením nie je vždy ľahké sa uživiť. Ako to máš ty ? Venuješ sa výhradne len výtvarnej tvorbe, alebo pracuješ aj na iných projektoch? A ako vnímaš rolu výtvarného umenia a výtvarného umelca v súčasnom svete ?
Opäť raz veľká vďaka za slová!
Ľahké to nie je a nemôže človek čakať, že sa mu začne sypať s prvým obrazom. Prvotná myšlienka pri tvorbe nemá patriť vidine pláce. Ak patrí, potom to nemá s umením nič spoločné. Mám k tvorbe obrovský rešpekt rovnako aj k ľuďom, ktorí poctivo makajú, majú za sebou istý progres osobnostný a s tým aj tvorivý. Sama si tým stále aj po toľkých rokoch prechádzam. Takto sa časom buduje aj cenotvorba. No plnohodnotnosť diela je vždy na prvom mieste. A to, či tento štatút má musí sebakriticky uznať hlavne sám autor. V dnešnej dobe je to dosť diskutabilné a ťažko sa mi k tejto téme vyjadruje, umenie je od nepamäti asi tá najsubjektívnejšia záležitosť na svete a každý ho vníma úplne inak. Od štýlu po autorov. Veď aj Alfonsa Muchu onehdy na prijímaích skúškach na Pražskú akadémiu umení erudovaní otočili vo dverách s tým, že si má „najít jiné zamestnání“. A Vincent van Gogh mal vari akademické vzdelanie? Narodil sa s tým. A keď sa prenesiem do súčasnosti, nevravím o umelcoch, ktorých random objavím ukrytých na internete s prácou hodnou pre milióny očí/duší.
Nechávam však všetko prirodzene plynúť, stále sa učím a na záver iba dodám, že som naozaj vďačná za ľudí, ktorí má podporujú v tom čo robím. Občas ani netušia ako.
Foto: Silvia Bobeková
Aká je Sis Bobeková ako človek? Na čom okrem výtvarného umenia zvykneš „ulietavať“ ? 😊
Uff.. v „skratke“ : Mám rada humor, zdravú dávku sarkazmu a bezprostredných ľudí s nadhľadom, nepozerám televízor, nijako špeciálne neinklinujem k žiadnemu náboženstvu ani k politickej strane, a podstatné pre mňa je, aký je kto človek a či slová korešpondujú s činmi. Som 80% ticháčik a občas tak trocha samotár, ale keď s niekým chytím jednu vlnu, tak aj zachrípnem. Občas sa prichytím, že pozerám do blba (najlepšie do ohňa) a oveľa lepšie svoje myšlienky vyjadrím písaným textom, ako hovoreným slovom. Milujem zvieratá, život okolo, obzvlášť záhadné mačky. Dva neposedné chvosty mám aj doma. Mám rada dobré víno, pivo, holdujem kvalitným filmom a seriálom.. Veľmi rada čítam. Ovládala som to skôr než som si vedela sama zaviazať šnúrky. Vždy rada obohatím svoju knižnicu o nejaký špeci kúsok. Staré knihy, písané nenásilným štýlom sa zapáčiť modernému čitateľovi, sú moje obľúbené. Keď nemám práve seknutý chrbát, tak som asi aj celkom aktívny človek, zacvičím si, či vybehnem na hory, horskú cyklistiku a keď mám niečo našetrené, ohromne rada cestujem štýlom „neviem kde budeme spať, ale tá cesta bude stáť za to. Ak prežijeme.“ Ale samozrejme občas je to aj „civilnejšie“. Mám rada múzeá, galérie, divadlo, balet.. Jednoducho kultúru. Vyžívam sa v starých mestách, obzvlášť ma fascinuje Praha, kde sa vždy rada vraciam. A chodím často a s obľubou po krásach našej krajiny, ktorá mi dokáže neustále vyraziť dych. Pôvodne pochádzam z juhozápadu Slovenska, ale už niekoľko rokov obývam magické okolie nášho stredu. Čo málokto vie je, že v nie tak dávnej minulosti ma potrápila binokulárna diplopia-rozdvojené videnie (tvorila som aj počas toho, len som si musela prikryť jedno oko a byť v určitej vzdialenosti od práce :D ) vplyvom inej endogénnej diagnózy, ktorá je už dúfam zažehnaná. Najlepšie sa cítim cez babie leto, keď vzduch vonia po daždi a vidím ako sa vyparuje z kopcov. A mám celkom príjemný vzťah s varením.
Foto: Silvia Bobeková, Fotografka: Kristína Moravčíková (instagram: kristina_mora_)
Ak sa vrátime k tvojmu výroku z prvej otázky – aká je tvoja životná filozofia ? 😊
Hmm.. tá sa naozaj často u každého mení tým, ako sa vyvíja osobnosť. A to sa deje každým dňom. Nemám rada „lacnú“ motiváciu zloženú z výrokov nejakých ezocelebrít z kútika Holistiky v kníhkupectve. Riadim sa vlastnými skúsenosťami, chybami, úsudkom..celým životom. Dôležité je si to všetko uvedomiť čím skôr. Najlepšie, čo ma mohol naučiť je, nevenovať pozornosť veciam, ktoré nedokážem absolútne nijako ovplyvniť. Ale je faktom, že sa občas nájdu písané myšlienky, ktoré sú presne tým čo si myslím, akurát na to niekto našiel vhodnejšie slová. Napríklad sú mi sympatické hovory Marca Aurelia či Friedricha Nietzscheho.
Foto: Silvia Bobeková
Dajú sa tvoje obrazy vidieť niekde aj na živo ? S akými reakciami na svoju tvorbu sa najčastejšie stretávaš priamo od divákov ?
Mala som nejaké výstavky, aj predajné a rada by som urobila ďalšiu, ale až s nástupom novej tvorby. Občas ma ešte zavolajú maľovať „live“ na nejakú akciu. Ak sa bude niečo konať vždy rada informujem na sociálnych sieťach s mojou tvorbou.
Musím povedať, že dostávam naozaj zaujímavé reakcie. Ľudia mi občas vravia, že sa mojich obrazov boja, vraj v nich mám démonické bytosti. Ale ja mám na to iba jednu ošúchanú odpoveď , ktorú som si dovolila uchmatnúť alchymistovi Shakespearovi: peklo je prázdne, démoni sú medzi nami.
Iní zasa, že ich to vťahuje do iných svetov, buď do rozprávky alebo nejakých mystických príbehov. Je to úplne na nich.
Každý človek/divák v nej vidí totiž niečo úplne iné. Niekedy mám pocit, že pôsobí ako Rorschachov test. Tak trochu z toho odpozorujem aký ten človek je už po pár slovách. Nebudem sa tajiť, veľmi ma zaujíma psychológia a kedysi som ju chcela aj študovať, ale odvialo ma tam, kam ma odvialo. No keď sa na to pozriem tak z istého uhlu pohľadu ako psychológ občas naozaj pôsobím. Skrz to, čo mi ľudia vravia či napíšu, niekedy je to veľmi osobné. A nejakým spôsobom na to spolu reagujeme.
Foto: Silvia Bobeková
Aká si naopak ty, ako divák ? Čo v umení ťa zaujme najviac ( štýl, téma, filozofia... ) ?
Umenie môžem v akejkoľvek forme. Hudba, spev, tanec, balet, opera, divadlo, film, socha, maľba, aj veda!.. Vyjadrím sa iba k jednej oblasti, lebo by bola táto spoveď nekonečná... Keď sa pre niečo zanietim, tak za tým musím ísť, napríklad v roku 2018 som vycestovala na trip do Švajčiarska a jeho podnetom bola tvorba Hansa R. Gigera v Gruyères. Alebo návšteva Krakowa v zanechtovej januárovej zime za dielami Zdzisława Beksińskieho a dokonca sa mi tam pošťastilo vidieť Da Vinciho Dámu s hranostajom, ktorú malo tamojšie Národné múzeum zapožičanú! Či Albertina vo Viedni a výstava impresionistov či fenomenálneho excentrika Gottfrieda Helnweina. Alebo aj fascinujúca práca Hieronyma Boscha... Momentálne mám rozčítanú knihu o živote a tvorbe inšpirujúceho Michelangela Buonarottiho a extrémne si fičím na období talianskej renesancie. No nie len svetoví autori a majstri minulosti sú mojimi obľúbencami.. Keď som žila v Martine, rada som chodila do Turčianskej galérie kde boli expozície Martina Benku či Galandovcov a iných aj súčasných autorov, maliarov a grafikov, ktorí ma dokázali opantať svojím majstrovstvom. Odporúčam aj ilustrátora Pavla Čecha, Miroslava Knapa, Miroslava Cipára alebo aj pána Roberta Bielika, ktorý ma kedysi vyučoval figurálnu kresbu. Nesmiem však zabudnúť na legendu Albína Brunovského... je ich naozaj hojne ale toto sú určite jedni z mojich favoritov.
Ak to nie je tajomstvo, čo chystáš do budúcna ?
Momentálne mi odpočíva jeden menší 3D projekt a čaká na svoj čas. Chcela by som sa odhodlať k nejakému druhu výtvarného kurzu pre ľudí, ktorí by si radi otvorili myseľ a nechali voľný prechod svojej fantázii a zručnosti. A ešte svadbu. 😊
A zvyšok, ako sa medzi ľuďmi hovorí:„ Dej se vule Boží.“
Tvorbu Silvie Bobekovej si môžeš pozrieť, prípadne kúpiť, ak klikneš sem