Zvykne sa hovoriť, že nie je nič horšie, ako zamilovať sa do umelca. Je to naozaj tak? A aké sú vzťahy, ktoré tvoria dvaja umelci? Tento článok nie je serióznou štúdiou do hĺbin umeleckej duše, porozpráva však 10 zaujímavých príbehov z histórie umenia. Poďme teda na to :-)
Egon Schiele a Wally Neuzil
Egon Schiele spoznal Wally Neuzil v roku 1911, on mal vtedy 21 a ona 17 rokov. Nie je úplne jasné, za akých okolností sa spoznali, no predpokladá sa, že cesta viedla cez Gustava Klimta. Wally bola Klimtovou modelkou a zrejme aj jeho milenkou. Od roku 1911 pózovala aj Schielemu.
V tých časoch bola veľmi nejasná hranica medzi umeleckými modelkami a prostitútkami, a tak v očiach buržoázie Klimtove a Schieleho modelky boli často považované aj za prostitútky. Shieleho vzťah s Wally sa v roku 1912 prehĺbil, stala sa jeho múzou a katalizátorom pre jeho tvorbu. Dokonca riešila komunikáciu so zberateľmi jeho diel, s galériami, platila nájom a mnohé ďalšie veci. Neúnavne mu pózovala, či už sama, alebo spolu s ďalšími modelkami, ktoré boli často veľmi mladé teenagerky. Ich životný štýl budil pohoršenie. V apríli 1913 bol Schiele zadržaný za zvádzanie 13-ročného dievčaťa. Polícia našla v jeho ateliéri viac ako 100 kresieb, ktoré označila za pornografiu. Bol uznaný vinným za vystavovanie pornografických obrázkov na mieste, kde sa združovali deti ( v jeho ateliéri ) a strávil spolu 24 dní vo väzení. Wally mu do väzenia nosila jedlo a maliarske potreby, aby mohol pokračovať v tvorbe.
Ich vzťah skončil, keď Shiele v apríli 1915 požiadal o roku Edith Harms, nakoľko bola spoločensky prijateľnou a manželstvo s ňou bolo pre neho výhodné.. Schiele vtedy ponúkol Wally, že s ňou bude tráviť každý rok dovolenku, čo Wally odmietla a údajne sa už nikdy potom nestretli. Existujú však dôkazy, že Wally mala aj po ich rozchode kontakt s jeho zberateľmi. Len zopár dní po svadbe bol Schiele povolaný do vojny. Avšak aj počas vojny tvoril a dokonca mal viacero úspešných výstav.
Osud všetkých týchto troch ľudí skončil smutne, nakoľko Wally zomrela na šarlach v roku 1917 vo veku 23 rokov, tehotná Edith zomrela počas pandémie španielskej chrípky v roku 1918 a tri dni na to aj Egon Schiele taktiež na španielsku chrípku vo veku 28 rokov.
Egon Sciele
Wally Neuzil
Egon Schiele, 1913. Wally in Red Blouse with Raised Knees
Egon Schiele: Lovers ( autoportrét s Wally )
Francis Bacon a George Dyer
Francis Bacon je jedným z najvýraznejších postáv v umení druhej polovice 20.stočia. Tento britský , veľmi charizmatický a sčítaný umelec, strávil svoj stredný vek jedením, pitím a gamblovaním v Londýnskom SOHO. Jedným z jeho kumpánov bol napr. aj umelec Lucian Freud. V bare na Soho sa zoznámil aj s Georgom Dyerom, ktorý sa neskôr stal jeho partnerom. Ich vzťah bol veľmi búrlivý, sado-masochistický a pre Bacona veľmi inšpiratívny.
Dyer pochádzal z rodiny zapletenej v kriminále a sám bol obvinený z viacerých krádeží . Bacon sa naopak pohyboval v spoločnosti intelektuálov a umelcov, čo Dyer obdivoval. Bacona priťahovala jeho zraniteľnosť, mal potrebu ho chrániť a starať sa o neho. Zobrazil ho taktiež na množstve svojich malieb. Stal sa ústrednou postavou jeho umenia v tomto období. Dyer bohužiaľ nezvládal svoje pitie a opicu zvykol liečiť ďalším pitím. V spoločnosti Baconovych priateľov sa stal ťažko tolerovanou osobou. Ich vzťah začal chladnúť. Aby vzbudil Baconovu pozornosť , napr. nasadil marihuanu v jeho byte a zavolal políciu. Taktiež sa pár krát pokúsil o samovraždu.
V roku 1971 mal mať Bacon v Paríži veľkú retrospektívnu výstavu, kde ho označovali ako najväčšieho britského žijúceho umelca. Noc pred otvorením tejto veľkolepej výstavy však našiel Georga Dyera mŕtveho na toalete hotelovej izby. Spáchal samovraždu predávkovaním sa barbiturátmi.
Bacon sa do konca života s týmto nezmieril. Maľba Triptych May–June 1973 zobrazuje udalosti tesne pred smrťou Gerga Dyera v hotelovej izbe. Samovražda jeho partnera ho prenasledovala do konca života a inšpirovala množstvo jeho ďalších malieb.
Francis Bacon a George Dyer
Francis Bacon: Triptych May-June 1973
Georgia O’Keeffe a Alfred Stieglitz
Keď Alfred Stieglitz pozval mladú umelkyňu Georgiu O’Keeffe, aby vystavovala v jeho galérii, bol ženatý a o 20 rokov starší. Georgia ho inšpirovala nie len ako umelkyňa, ale aj ako osoba. Keďže bol v tej dobe už známym fotografom, požiadal ju, aby mu pózovala ako modelka. Objavila sa na vyše 300 jeho fotografiách aktov, ktoré v tej dobe vyvolali na vtedajšej New Yorskej umeleckej scéne rozruch. Georgia sa stala jeho dlhoročnou milenkou.
Keď sa nakoniec Stieglitz rozviedol, vzal si ju za manželku, no manželstvo neprekvitalo šťastím od samotného začiatku. Vášeň a vzrušenie z čias mileneckej aféry opadli a Stieglitz si našiel ďalšiu milenku. Keď sa Georgia dozvedela o jeho afére s fotografkou Dorothy Norman, začala trpieť ťažkými depresiami a dokonca sa úplne zrútila a liečila na klinike. Namiesto toho, aby bola tichým pozorovateľom aféry, odišla do Nového Mexika, kde bola inšpirovaná úžasnou scenériu krajiny. Prežila tam 2 aféry so ženami.
Georgia maľovala okrem krajín aj svoje typické kvety, v ktorých mnohí videli ženské genitálie. To však stále popierala a tvrdila, že každý v jej umení vidí len to, čo vidieť chce.
Po svojej 80-tke, na sklonku svojho života, si Georgia najala 27-ročného umelca ako asistenta. Hovorilo sa, že sú milencami. Po svojej smrti vo veku 98 rokov mu zanechala majoritu zo svojho $76 miliónového majetku.
Georgia O’Keeffe sa stala významnou americkou maliarkou - matkou amerického modernizmu, a taktiež feministickou ikonou.
Georgia O’Keeffe
Alfred Stieglitz
Georgia O’Keeffe na fotografii Alfreda Stieglitza
Georgia O'Keeffe, Music, Pink and Blue, No. 2 (1918)
Gustav Klimt a Emilie Floge
Gustav Klimt a Emilie Flöge boli neodlúčiteľní počas vyše 20 rokov. Napriek tomu, že nikdy neboli manželmi, ich vzájomná náklonnosť a emočná prepojenosť bola jednoznačná. Do dnešnej doby nie je jasné, či bol ich vzťah len platonický alebo aj milenecký. Klimt bol veľkým milovníkom žien a počas svojho života splodil minimálne 14 detí. Nikdy sa neoženil a s matkou žil až do jej smrti. Ženy a erotika sa stali hlavnými témami jeho tvorby.
Emilie spoznal prostredníctvom svojho brata, ktorý sa oženil s jej sestrou. Bola úspešnou biznismankou - vlastnila módny salón na viedenskej Mariahilfer Strasse spolu so svojou sestrou. Bola kreatívnou dušou salónu s rebelskou osobnosťou. Jej víziou bolo oslobodiť ženy od korzetov a obliecť ich do šiat, ktoré symbolizujú slobodu, sebavedomie a ženskosť. Nevieme, do akej miery sa Klimt podieľal na designe šiat, ktoré salón produkoval, no faktom je, že odev bol pre jeho tvorbu dosť výrazným prvkom. Taktiež veľa modeliek na jeho maľbách je oblečených v šatách z Flöge salónu. Je celkom zrejmé, že Klimt a Emilie sa vzájomne inšpirovali.
Veľa historikov verí, že na Klimtovom slávnom obraze „The kiss“ umelec vyobrazil seba a Emilie. Avšak neexistuje žiadny dôkaz, ktorý by to potvrdzoval. Klimt Emilie vyobrazoval na mnohých svojich dielach, bola jeho obľúbenou modelkou. Zachovalo sa vyše 400 písomností, ktoré jej odoslal.
Jeho vrúcny vzťah k nej dokazuje aj fakt, že jeho poslednými slovami boli „Prineste Emilie“ . Vo svojom závete jej odkázal polovicu svojho majetku.
Gustav Klimt a Emilie Flöge
Gustav Klimt: The kiss
Max Ernst a Leonora Carrington
Max Ernst je známy predstaviteľ dadaizmu a surrealizmu, narodený v roku 1891 v Nemecku. Nikdy nepodstúpil formálne umelecké vzdelanie, no jeho talent, kreativita a chuť experimentovať ho zapísali do dejín umenia. Vynašiel techniky frotáž a gratáž.
Leonora Carrington bola mexickou maliarkou narodenou v Británii v roku 1917. Venovala na najmä surrealizmu. Bola tiež zakladajúcou členkou Women's liberation movement v Mexiku v 70-tych rokoch.
Leonora videla Ernstove surrealistické diela na výstave v Londýne v roku 1936 ešte predtým, ako sa s Ernstom stretla. Zoznámili sa až na párty v Londýne v roku 1937. Neskôr spolu odišli do Paríža, kde sa Ernst rýchlo rozviedol so svojou vtedajšou manželkou. Obaja umelci spolu tvorili a navzájom sa podporovali vo svojej tvorbe. Na začiatku 2.svetovej vojny bol Ernst ( nemeckej národnosti) zadržaný francúzskou políciou ako „nepriateľský votrelec“. S pomocou svojich priateľov Paula Eluarda a ďalších, bol po pár týždňoch prepustený. Krátko na to, nacisti napadli Francúzsko a Ernst bol zadržaný znova. Tentokrát ho zadržalo Gestapo kvôli tomu, že považovalo jeho umenie za degenerované. Podarilo sa mu utiecť do USA s pomocou Peggy Guggenheim, ktorá sponzorovala jeho umenie. Leonoru nechal vo Francúzsku.
Po Ernstovom odchode bola Leonora zničená a odišla do Španielska. Trpela paralyzujúcou úzkosťou a bludmi, až sa napokon zrútila na Britskej Ambasáde v Madride. Po intervencii rodičov bola hospitalizovaná a liečila sa silnými liekmi. Po prepustení do starostlivosti zdravotnej sestry, ktorá ju vzala do Lisabonu, Leonora utiekla ako utečenec na Mexickú ambasádu. V tom čase sa už Ernst v New Yorku oženil za Peggy Guggenheim.
Max Ernst a Leonora Carrington
Leonora Carrington: Self-Portrait ( inn of the Dawn Horse )
Max Ernst: Of this man shall know nothing ( 1923 )
Max Ernst a Dorothea Tanning
Dorothea Tanning bola americkou maliarkou narodenou v roku 1910, ktorá sa venovala spočiatku najmä surrealizmu, neskôr presedlala viac k abstrakcii. Bola multitalentovaná - designovala pre balet George Balanchina, bola taktiež aj spisovateľkou a poetkou.
Zoznámili sa na párty v roku 1942. Ernst ju neskôr navštívil v jej ateliéri v New Yorku, aby si pozrel jej maľbu, ktorú zvažoval zahrnúť do výstavy 31 žien v Art of This Century gallery v New Yorku, ktorú vlastnila Peggy Guggenheim – Ernstova vtedajšia manželka. Ernst bol očarený jej ikonickým autoportrétom Birthday (1942). Obaja umelci boli vášnivými hráčmi šachu a popri tejto hre sa do seba zamilovali. Presťahovali sa do Arizony a neskôr do Paríža. Vzali sa v roku 1946 na dvojitej svadbe spolu s Man Rey a Juliet Browner v Hollywoode a žili spolu 30 rokov až do Erstnovej smrti v roku 1976. Tanning sa po jeho smrti vrátila naspäť do New Yorku. Zomrela v roku 2012 ako 101 ročná.
Max Ernst a Dorothea Tanning
Dorothea Tanning: Birthday ( 1942 )
Max Ernst, Napoleon in the Wilderness, 1941
Amedeo Modigliani a Jeanne Hebuterne
Jeanne Hebuterne – známa tvár z Modiglianiho obrazov. Bola francúzskou maliarkou, no preslávila sa skôr ako Modiglianiho múza.
Modi ( ako zvykli Modiglianiho volať ) sa narodil v Taliansku, no v roku 1906 sa presťahoval do Paríža ( mal vtedy 22 rokov ), kde mal ateliér na Montmartri spolu s ďalšími umelcami. Napriek tomu, že umelci tam v tej dobe žili naozaj vo veľmi skromných podmienkach, Modi sa prezentoval v elegantnom okázalom oblečení a mal reputáciu ostentatívneho akademika. Hneď počas prvého roka v Paríži sa však jeho reputácia dramaticky zmenila a stal sa z neho alkoholik a užívateľ drog. Pôvodne mal ambíciu stať sa sochárom, no kvôli zlému prístupu k materiálom počas 1.svetovej vojny a jeho zhoršujúcemu sa fyzickému stavu sa začal fokusovať čisto na maľbu.
S Joanne sa zoznámil na umeleckej škole Académie Colarossi v Paríži v roku 1917 vo veku 32 rokov. Ona mala vtedy 19 a chcela sa stať taktiež umelkyňou. Pomerne rýchlo sa nasťahovala k neho do ateliéru, napriek silnému nesúhlasu svojich rodičov. V roku 1918 sa im narodila dcéra a krátko na to Joanne otehotnela znova. Modiglianiho zdravotný stav sa však rapídne zhoršoval ( mal tuberkulózu ) a jeho alkoholické blackouty boli čoraz častejšie, čo bohužiaľ viedlo k tomu, že v roku 1920 zomrel vo veku 35 rokov.
Počas svojho života mal iba jednu sólovú výstavu. Tá však bola políciou zrušená niekoľko hodín po otvorení.
Joanne Modiho smrť psychicky neuniesla a svoj život ukončila skokom z 5.poschodia. Bola v 8. mesiaci tehotenstva.
Amadeo Modigliani
Jeanne Hebuterne
Amadeo Modigliani: Jeanne Hebuterne
Jackson Pollock a Lee Krasner
Jackson Pollock je americký maliar narodený v roku 1912, ktorý sa preslávil najmä svojou abstraktnou maľbou tvorenou ním vynájdenou technikou „action painting“. Ide o techniku, pri ktorej autor leje farbu na plátno z viacerých uhlov.
Pollock trpel alkoholizmom takmer celý svoj život. Dokonca od roku 1938 do 1942 chodieval na psychoterapiu, ktorá bola vedená podľa teórie C.Junga. Niektorí historici sa domnievajú, že trpel bipolárnou poruchou. V roku 1942 spoznal Lee Krasner, ktorá spolu s ním vystavovala v McMillen Gallery v New Yorku. Lee bola v tom čase už etablovaná abstraktná maliarka, ktorá bola známa na newyorskej avantgardnej scéne, a bola to práve ona, ktorá ho zoznámila s kritikom C. Greenbergom, ktorý ho označil za najlepšieho maliara, akého kedy USA malo. Taktiež ho zoznámila s viacerými vplyvnými ľuďmi a zberateľmi. Obaja umelci sa vo svojej tvorbe veľmi ovplyvňovali a inšpirovali.
Pollockove najslávnejšie maľby pochádzajú najmä z rokov 1947-1950, kedy začal maľovať svojou známou technikou „drip“ alebo tiež nazývanou „action painting“. Jeho maľby po roku 1951 sa vyznačujú tmavými farbami. Neskôr sa vrátil k farebnosti a figurálynm motívom.
Vzťah Jacksona a Lee sa začal rozpadávať vzhľadom na jeho neveru a postupujúci alkoholizmus. Vyvrcholilo to Pollockovou smrťou počas autonehody, ktorú spôsobil v alkoholickom opejení. Spolu s ním boli v aute ešte dve ženy – jednou z nich bola maliarka a jeho milenka Ruth Kligman, ktorá nehodu prežila. Pollock zomrel vo veku 44 rokov.
Jackson Pollock
Lee Krasner
Jackson Pollock a Lee krasner
Auguste Rodin a Camille Claudel
V čase, keď sa Augsute Rodin a Camille Claudel zoznámili v roku 1883, bol Rodin už známym sochárom. Mal 43 rokov, bol chromým, krátkozrakým a príroda mu nadelila dosť nízku postavu. Camille bola mladá, 18 ročná dievčina, ktorá do Paríža prišla v roku 1881 zo severného Francúzska.
Uchvátená kameňom a zemou študovala v Académie Colarossi , nakoľko v tom čase prestížna výtvarná škola École des Beaux-Arts neumožňovala prijatie žien na štúdium. Neskôr sa zoznámila aj s Rodinom, ktorý ju vyučoval sochárstvo.
Keď o rok neskôr začala Claudel pracovať v Rodinovej dielni, stala sa aj zdrojom jeho inšpirácie, modelkou, dôvernou priateľkou a milenkou. Povráva sa, že slávna Rodinova soch „The kiss“ je inšpirovaná práve ich vzájomnou láskou. Camille pracovala v jeho dielni spočiatku najmä na okresávaní jeho diel a dokončovaní rúk a nôh. Neskôr bolo už zložitejšie odlíšiť jej vplyv na jeho sochách. S Rodinom naposledy spolupracovala na pomníku spisovateľa Balzaca. Uvádza sa, že obliecť sochu do mníšskeho rúcha bol jej nápad.
Nikdy spolu nežili v spoločnej domácnosti, nakoľko Rodin nebol ochotný ukončiť dlhoročné manželstvo. Nikdy spolu nemali dieťa, hoci s ním bola tehotná. Potratila pri nehode a táto tragédia ju uvrhla do hlbokej depresie. V roku 1892 Camille ukončila svoj intímny vzťah s Rodinom, hoci sa stále až do roku 1898 pravidelne vídali.
Vo veku 39 rokov sa duševné zdravie Camille menilo k horšiemu. V tom roku mala poslednú veľkú výstavu a o rok neskôr zničila mnoho zo svojich sôch a na dlhé obdobie ju prenasledovala paranoja. Obvinila Rodina z krádeže nápadov a z prípravy svojej úkladnej vraždy. Následne bola umiestnená do psychiatrickej liečebne, kde žila až do svojej smrti.
Rodin naopak dosiahol veľký úspech a je považovaný za jedného z najlepších sochárov všetkých čias.
Augsute Rodin, v pozadí The Thinker
Camille Claudel
Camille Claudel: La Valse
Augsute Rodin: The kiss
Elaine a Willem de Kooning
Elaine a Willem de Kooning boli obaja maliarmi, ktorých možno zaradiť do abstraktného expresionizmu. Stretli sa v kaviarni na Manhattane v roku 1938, zoznámil ich ich spoločný priateľ. Elaine mala vtedy 20 rokov, Willem 34.
Elaine vyrastala v Brooklyne a už vo veku 8 rokov s obľubou kreslila portréty spolužiakov, ktoré potom predávala. Bola nebojácna, extrovertná, vysoká a nekonvenčne krásna. Mnohí ju opisovali ako “femme fatale” . Willem pochádzal z Holandska, no od roku 1926 žil v New Yorku. Bol skôr tichšej povahy, vľúdny a posadnutý svojou prácou.
Bola to láska na prvý pohľad. Bláznivo sa do seba zamilovali. Willem začal dávať Elaine ( vtedy ešte Elaine Fried ) formálne hodiny kresby a maľby vo svojom štúdiu, kde bol pri lektorovaní veľmi prísny. Veľa z jej kresieb dokonca zničil. Snažil sa ju viesť k precíznosti a ladnosti v jej práci.
Po ich svadbe v roku 1943 sa Elaine k nemu nasťahovala a zdieľali spoločný ateliér. Spoločne chodievali do spoločnosti, napr. do baru Cedar’s Tavern v Greenwich Village ( New York ), kde často chodievali umelci ( ako napr. Jackson Pollock a Lee Krasner ). Keďže mnohí z umelcov boli v tej dobe dosť chudobní, bola medzi nimi citeľná súťaživosť. Willem často sedával na kraji baru a diskutoval o teórii umenia, kým Elaine bola v centre pozornosti. Poznala veľmi veľa ľudí a svoje kontakty taktiež využívala na pomoc svojmu manželovi, napr. aj cez rôzne milenecké aféry. Ako napr. s Haroldom Rosenbergom, spisovateľom a umeleckým kritikom, Thomasom B. Hessom, managerom umeleckého magazínu a Charlesom Eganom, majiteľom galérie. Týchto pánov aj portrétovala, podobne ako aj prezidenta J.F. Kennedyho. Willem mal taktiež milenecké aféry. V roku 1956 sa mu narodila nemanželská dcéra Lisa de Kooning.
Obaja manželia mali taktiež problémy s alkoholizmom, čo v roku 1957 viedlo k ich odlúčeniu. Elaine ostala v New Yorku a trpela chudobou, kým Willem sa odsťahoval na Long Island a bojoval s depresiami. Obaja pokračovali v tvorbe a neskôr, v roku 1976, sa vrátili opäť k sebe. Elaine už v tej dobe nepila a začala Willemovi pomáhať s managovaním jeho ateliéru a s bojom proti závisloti na alkohole. Pár sa nikdy nerozviedol.
Elaine a Willem de Kooning
Elaine a Willem de Kooning
Elaine de Kooning: portrét Roberta de Niro Sr. ( 1973 )
Elaine de Kooning
Willem de Kooning: Asheville ( 1948 )