Happy Melon Gallery

Simonina tvorba nás vtiahla do snového sveta, záhadnej krajiny na nepoznanom mieste, v ktorom sa odohráva tajomný príbeh. Neodolali sme túžbe poodhaliť rúško tajomna a dohodli sme si so Simonou stretnutie, aby nám o sebe a svojej tvorbe povedala viac. V príjemnej kaviarni v centre Bratislavy nás čakala jemná, vnímavá osôbka s knihou v ruke, s ktorou rozhovor bol nesmierne podnentný a zaujímavý.

Simona, prezraď na úvod, aká bola tvoja cesta k umeniu a čím je pre teba umenie výnimočné?

Moja cesta k umeniu sa odvíjala už od detstva. Vetva z otcovej rodiny sa umeniu venovala a ja som v tom prostredí vyrastala. Neboli to oficiálne umelecké mená, no aj dnes keď vidím dané obrazy, tak je v nich sila. Konkrétne maľby Jeho uja, ktorého oficiálne povolanie bola úradničina. No tie krajiny, výhľady z Vinohradov, či portréty v sebe majú svojho ducha.

V podstate keď sa ma opýtali ako dieťaťa, čím chcem byť, odpovedala som umelkyňou, počarbala som celé steny bytu, mala som na to povolené od otca. On taktiež robil výborné fotky, ktoré si v tom čase ako väčšina sám vyvolával v kúpeľni. Mama sa venovala šitiu. Časom prišlo rozhodovanie, stredná škola, a potom VŠVU, pred ňou som ale vyštudovala tri roky na Komenského z dôvodu, že som sa v tom čase ako mnohí iní nedostala na prvý krát, povedala som si tri krát a dosť, a tretí krát to vyšlo.. Ja si to veľmi vážim, lebo viem, že to bol už v tom čase určitý prežitok, no keď človek cíti pnutie k určitej ceste, tak je pre to podstatné za tým ísť, akékoľvek sú prekážky.

Ako si spomínaš na svoje štúdium na VŠVU ?

Moje štúdium na VŠVU je pre mňa cenná skúsenosť, ktorá mi dala priestor sa umeniu venovať do hĺbky. Určite to dá človeku isté možnosti a čas na tvorbu. Taktiež je cenné vidieť rôzne pohľady a spôsoby uvažovania a nazerania na veci ešte v tej fáze "kuchtenia" , vytvárania diela v priamom procese. Ja som konkrétne zakončila štúdium v ateliéri APK+ v ktorom sa pracuje v konceptuálnej rovine. Na danú tému sa najprv vytvára rešerš, výskum, naberajú sa vnemy, a od toho sa už odvíja výber materiálu ako dôležitý výrazový prostriedok. Dnes keď si spomeniem na určité situácie, či už v tvorivom procese, alebo všeobecne v prístupe vedúceho ateliéru, som veľmi vďačná za empatický pohľad k veciam.

Simona Vojtečková. Foto: Petra Šturdíková

Čím ťa zlákali multimédia ? Ktoré svoje multimediálne projekty považuješ za najviac vydarené alebo tvojmu srdcu najmilšie?

Zlákali ma práve možnosťou výrazového prostriedku, no zároveň istým myšlienkovým základom. Pri diele, či už je to maľba alebo dielo s konceptuálnym základom ma bavia isté vrstvenia, ktoré sú v diele zakódované.

Čiže asi tá mnohovrstevnatosť, pričom niečo ostane ukryté o čom vie iba samotný autor, či už je to osobný príbeh, alebo dôvod stotožnenia sa s témou. To, čo sa môže zdať už príliš osobné, tá vrstva už nemusí byť čitateľná skrz iné odkazy.

Najbližšie je mi video s názvom "NÁVRAT" z roku 2012.

Nazvala si sa romantickou konceptualistkou. Čo si máme pod tým predstaviť?

Romantizmus, to je v niečom intuícia, až sentimentalita, často práve zaznávaná. Paradoxne konceptualizmus má v sebe racionalitu a dopredu zvažuje v sebe všetky možnosti dopadu diela na diváka. Dané slovné spojenie je termínom Borisa Groisa a ja sa v sebe plne stotožňujem s týmto na prvý pohľad paradoxne znejúcim slovným spojením. Myslím si, že istý rozmer ľudskosti nemusí byť v kontraste s vedeckým prístupom či myšlienkovým uvažovaním nad daným dielom. Akokoľvek aj v histórii všeobecne vznikli určité tézy, zároveň sa vytvárali antitézy, a možno riešenie je vlastne oveľa jednoduchšie s poukázaním na podstatu. Je pre mňa umením, keď v čistote myšlienky je vidno aj cit, neviem to od seba oddeliť.

Čo ťa priviedlo k maľbe? Aké techniky používaš najradšej?

K maľbe ma priviedol istý obrat v mojom živote, no stále si v nej určitým spôsobom lavírujem a vnímam ju s pokorou. Najčastejšie pracujem s papierom, ktorý si dopredu vypínam a vytváram isté vrstvenia farieb. Môj ústredný motív je krajina, ktorá je utvorená už vo svojej podstate z časových nánosov a mňa rovnako baví pristúpiť k nej istým akoby meditatívnym pomalým spôsobom. Tie vrstvenia sú pri procese doslova vťahujúce.

Simona Vojtečková. Foto: Petra Šturdíková

Áno, z tvojej tvorby sa dá vytušiť, že máš vzťah k prírode a taktiež k istému sneniu. Je práve toto tvojou inšpiráciou? Čo na teba pôsobí podnetne?

Áno, je to silne prepojené. Mám svoje miesta, kde sa často prechádzam a doslova ma to nabíja podnetmi. Tie okamihy si niekedy zaznamenám, či už skicou, fotkou, alebo slovom, no najradšej čerpám z vnemov. Je to pre mňa doslova magnet.

Vystavuješ svoje diela?

V minulosti boli nejaké skupinové výstavy. Ďalej som v 2017tom vystavila printy v Bistre u Kubistu, minulé leto sme vytvorili s Botanical Lab menšiu inštaláciu, v ich concept store s rastlinami. Taktiež mi putovali minulý rok kresby z mojej série Vegetablesmaps po poľských galériach na Medzinárodnom bienále kresby NAD RYSOWAC. V podstate myšlienka kresieb z tejto série spočívala práve v poukázaní na banalitu všedností, ktorá keď na ňu upriamime pohľad z iného uhlu v sebe skrýva hlbší odkaz.

autorka: Simona Vojtečková

Vidím, že čítaš Junga, máš rada psychológiu?

Áno, zhodou okolností mi je blízka Jungova teória Synchronicity, kde vecí nie sú súborom náhodných udalostí, ale do seba zapadajúcim celkom pričom sa tieto udalosti zapisujú v kolektívnom vedomí. Veci nemusia byť iba čierne a biele a čierna nie je vždy čiernou rovnako ako biela bielou.

Ako vnímaš súčasné umenie a celkovo art business vo svete?

Súčasné umenie je rovnako ako umenie v histórii odtlačkom doby v ktorej žijeme. Množstvo obrazov a odrazov nášho postmoderného dneška. Nikdy som osobne nebola na žiadnej aukcii, ale verím, že sa tam točia hodnoty, skrz ktoré sa už kupuje určitá prestíž, čo je často v kontrastnom ladení s humanistickou tézou umenia. Akurát mi v mysli vyvstalo meno Dezidera Tótha, teda Monogramistu T.D , ktorý vytvoril objekt - drevenú lavičku, jednu jej stranu natrel čiernou farbou s podpismi autorov, a druhá strana ostala čistá. Názov diela je : Umelec je ten kto si nájde miesto na obsadenom mieste. Otázka je kde v umení je to miesto, a kde je trh a kde sú tie nádoby už prepojené.

autorka: Simona Vojtečková

Je nejaké obdobie v histórii umenia, kam by si sa rada vrátila (na pár dní) ak by bolo možné cestovať v čase?

Obdobie ani neviem či, ale rada by som spoznala Louise Bourgeois, alebo žijúceho Anisha Kapoora.

Prečo práve oni?

Louise Bourgeos, možno práve preto, že odhaľuje vo svojich dielach istú ženskú silu a zraniteľnosť, a taktiež je pekným príkladom toho, že nikdy nie je neskoro začať vytvárať veci, ktoré sú hodnotné.

Anisha Kapoora pre jeho geniálne dielo Cloud Gate :) a spôsob ako citlivo narába s materiálom, ako napríklad pigmentové vrstvenia prostredníctvom, ktorých vytvoril krehké skulptúry tie majú v sebe tú silu a krehkosť zároveň.

Simona, na čom aktuálne pracuješ a na čo sa môžeme tešiť do budúcna?

Momentálne mám rozrobených pár snových krajín" zároveň mám istý koncept aj s fotkou, taktiež úzko previazaný s krajinnou tematikou. Rada by som vo vyjadrení rovnocenne prepojila, fotografiu s maľbou. Ale to už je ďalšia kapitola z knihy na ktorú sa dá tešiť :)

Ďakujeme za rozhovor :)

Simoninu tvorbu si vieš pozrieť a kúpiť, ak klikneš sem

Fotila Petra Šturdíková.